Spolky a Kraje informujú
Tvrdošanka vo Francúzsku
21.09.2010 - Užívateľ: 51101
1503 kilometrov od
mora
Kultúrnym
domom Javor sa nesie čulá obchodnícka vrava. Štvrtkový predaj lacného textilu
neznámeho pôvodu láka všetkých šetrných okoloidúcich. Nad Tvrdošínom sa
rozhostilo anglické počasie. Prvé skupinky muzikantov z Tvrdošanky sa neisto
schádzajú na priečelí budovy. Za okennou výplňou vykukuje zaprášený transparent
s úderníckym heslom: „Cez prekážky vpred k veľkým víťazstvám.“
Via Oravia
Prázdny
bardejovský autobus prichádza pred štvrtou popoludní. Torzo dychovky Tvrdošanka
vystupuje na palubu korábu, ktorý sa zakrátko stane pre všetkých druhým domovom.
Zvyšok roztratených synov hudobných múz nastúpi v Ružomberku, Žiline, Považskej
Bystrici. A ešte mažoretky. Tie z Turca. Nedočkavo prekračujúce na
vlakovej stanici vo Vrútkach. Svojím pritlmeným šumom a bezstarostným
smiechom, zaplavia počas ďalších piatich dní útroby živého autobusu. Cieľ
výpravy, juhofrancúzske Bagneres de Lunchon, je vzdialené 2200 kilometrov.
Zahalené v hmlách na úpätí Pyrenejských horských masívov. Hodinu pred polnocou
prekračujeme hranicu s Rakúskom. Okolie ciest a krajiny sa zdá až
podozrivo sterilné. Žiadne odpadky, ani nič, čo by nasvedčovalo prítomnosti
ľudí. Na kritickú redukciu osobného komfortu v autosedačkách si telo zvyká
ťažko. Keď o tretej nadránom zastavujeme vo Villachu, uvedomujem si, že
som zatiaľ nezažmúril oko. O tri hodiny bezduchého bdenia neskôr:
benzínová pumpa v talianskom Padove. Cestovná apatia trvá. Verím, že ma čistý
bezoktánový vzduch konečne uspí. Hor sa do bezvedomia. Po nebadanom spánku precitám
do hlbokého rána na autostráde smer Janov. Popri diaľnici sa nenápadne vinie
Via Aurelia – relikt rímskej republiky. Kľúčová dopravná tepna krajiny viedla
celým Apeninským polostrovom. Svojím pôvodným určením mala slúžiť ako
komunikácia umožňujúca rýchly transport vojenských jednotiek po ríši. Od toho
sa odvodila jej šírka dimenzovaná na 15 stôp, čo umožňovalo jazdu dvoch popri
sebe idúcich konských povozov. Dnešné industriálne vyspelé a bohaté severné
Taliansko je zaujímavé predovšetkým svojím kontrastným postavením
v porovnaní s južnými oblasťami. Povrch krajiny je posiaty kvantom
horských tunelov, ktorých súhrnná dĺžka azda prevyšuje celú diaľničnú sieť
Slovenska.
Veľké malé Francúzsko
Blížime
sa k francúzskym hraniciam. Je piatok a dopravné kolóny pripomínajú
exodus. Tentokrát ide o dovolenkový. Pracujúca trieda sa vracia
z vakácií ako v jednom šíku. Ten sa v poslednom talianskom
mestečku zabodne do prvej väčšej križovatky zo všetkých strán. Našťastie
odbočujeme na výpadovku smer Menton, ale v poslednom okamihu zazrieme, ako
bezradná dopravná policajtka regulujúca zápchu, hádže svoj klobúk hystericky
o zem. Ligúrske more, obmývajúce brehy Talianska, strieda na druhej strane
tunela Azúrové pobrežie. Svedomitý pozorovateľ zaregistruje miernu zmenu
zafarbenia vody, ktorá sa zo svetlozelenej mení na blankytnú. Vďaka
byrokratickým predpisom o hromadnej preprave, musí náš dopravca absolvovať
okrem pravidelných malých prestávok, aj jednu veľkú – deväťhodinovú. Tá sa
prezieravo naplánovala v Mentone. Pohraničné mesto je prvou perlou
Francúzskej riviéry, kráčajúcou v tieni blízkeho Monaka. Jeho dnešnú tvár
mu vtlačila britská a ruská šľachta, pre ktorú sa v 19. storočí stalo
obľúbeným letoviskom. Svedectvom zašlých čias je pravoslávny chrám tvoriacu jednu
z dominánt pahorku nad pobrežím. Povaha ľudí a genius loci miesta
priamo kopírujú francúzsko-talianske pomedzie. Ruka v ruke sa tu snúbi
galský patriotizmus v podobe zahľadenosti do seba a apeninský naturel
známy notorickou neusporiadanosťou, až chaosom. Pokiaľ ide o francúzske
nešváry, je to predovšetkým neznalosť cudzích jazykov, čo okato odporuje skutočnosti,
že hovoríme o frekventovanej turistickej destinácii. Za touto zvláštnosťou
sa neskrýva nič iné, len neliečený veľmocenský komplex. Komplex z toho, že
sa Francúzsko nikdy nestalo svetovou veľmocou, hoci na to v kľúčovom
období 15. a 16. storočia malo spomedzi európskych krajín najlepšie
predpoklady. Zvíťazilo však akési sebauspokojenie a globálny koloniálny primát
uchopilo do svojich rúk Anglicko, ktoré ho držalo pevne až do prvej svetovej
vojny. A čo sa týka talianskeho rukopisu, ten je prítomný vo všetkých
reštauráciách. Siesta na Francúzskej riviére vyzerá tak, že pohostinstvá
servírujú jedlá napoludnie, a potom až od siedmej hodiny večer.
V prípade, že nevedomky prekročíte prah reštauračného zariadenia popoludní,
nebuďte prekvapení, ak sa na vás obsluha podráždene osopí, prípadne vám zatvorí
dvere rovno pred nosom. Miestny zvyk nám popísal jediný plážový barman
hovoriaci po anglicky: „Teraz sa nikde nevarí. V celom meste. Iba
sendviče.“ Napriek uvedenému, Menton, a jeho pobrežie obzvlášť, je mimoriadnym
miestom, z ktorého sa nám hodinu pred polnocou len veľmi ťažko odchádzalo
späť do sedadiel autobusu.
Russian beauty
Je
sobota, pol deviatej ráno, a hudobníci s mažoretkami si na
odpočívadle bolestivo rovnajú cestovaním znivočené končatiny a svalstvo.
Cieľ spoločnej výpravy je vzdialený len 23 kilometrov. Bagnere de Lunchon,
ktoré sme si zjednodušene nazvali „lančmít“, je ospalým podhorským mestečkom,
v ktorom akoby zastal čas. Do obrazu nás uvedie miestny sprievodca Viktor.
Cez zimu sa počet obyvateľov zvýši až tridsaťnásobne na stotisíc. Lunchon je
vyhľadávané lyžiarske stredisko s nemej známymi horúcimi termálnymi
prameňmi. Počas leta sa mesto preberá z letargie iba v dvoch
prípadoch: ak ho križuje pelotón Tour de France, alebo pri príležitosti
Festivalu kvetín. Slovenská oravsko-turčianska expedícia je tu pre ten druhý
dôvod. Prehliadka vo veľkom štýle je stanovená na nedeľu. Sobotňajší cvičný
pochod mestom dáva všetkým možnosť, aj keď len vizuálne, zoznámiť sa aj
s ostatnými výpravami. Brazílčanky, Tahiťanky, Slovenky, Bulharky.
A nad tým všetkým, šestica ruských námorníčok z Nižného Novgorodu
s nohami dlhými až po zem. Na obed v spoločnom stane servírujú
baranie mäso nasladko. Práve vďaka pokrmu premýšľam o vratkom
multikultúrnom charaktere krajiny, ktorá je už vyše dvoch storočí
odkresťančená. Baraninu totiž zhodne a bez výhrad konzumujú kresťania,
moslimovia i židia. Možno však ide len o čaro nechceného
a šéfkuchárovo rozhodnutie.
(bon)Žúr
Francúzi
sa vedia baviť vo veľkom štýle. Pompéznosť a okázalosť má v krvi aj
mestečko s troma tisíckami obyvateľov. Konské sprievody, kvetinové
alegorické vozy, súbory z troch kontinentov, a medzi nimi, Tvrdošanka
hrajúca do maršu Turčianskym mažoretkám. Hudba a pochodujúce dievčatá v uniformách
imponovali mužom všetkých vekových kategórií. Napriek pôvodným plánom
usporiadateľov, opúšťame Lunchon už v nedeľu večer. Muzikanti sa musia
v stredu ráno hlásiť v zamestnaniach, fabrikách. Na Slovensku sa čas
zatiaľ nezastavil. Dlhú prestávku sú šoféri povinní absolvovať aj cestou domov.
Navštívime mestský štát Monako. Naše strohé poznatky o miestnych reáliách,
sme získali z priamych prenosoch efjednotky. Napriek všadeprítomným mastným
cenám, fotenie (s výnimkou kasín) a obdivovanie zatiaľ
v kniežatstve nespoplatnili. Preto si pasieme oči na tyrkysových
prístavoch a hádame, ktorá loď asi patrí Abramovičovi. Náš autobus čaká
v Mentone, 20 minút cesty miestnou lokálkou. Čo značí poslednú šancu
ochutnať slanú vodu, prípadne si v nej aj zaplávať.
Právo a poriadok
Motorizovaný
katafalk s meravými telami prekračuje rakúsko-slovenskú hranicu v utorok o
9:30. Cestovná nemoc už zhubnými symptómami nakazila celú posádku. Človek by
radšej stál, ležal, bežal, len aby nesedel. Štyri noci v autobuse majú
svoje trýznivé čaro. Na samom prahu brány našej odysei, neďaleko Oravy
a Turca, pred žilinským hypermarketom, vyšliapli si na nás verejní
činitelia. Na hodinu nám zrekvirovali šoféra, ktorého vypočúvali vo svojej
dodávke. Po hĺbkovej kontrole sa vodič vrátil s 60 eurovou pokutou. Za čo, som
nepochopil. Azda pre tých štyri a pol tisíc bezpečných kilometrov tam
a späť. Či len tak, lebo pršalo. Tak či onak, nevdojak sa mi v pamäti
vynoril veselý bonmot českého expremiéra Miloša Zemana. Podľa neho je
v každom prípade desať percent štátnych zamestnancov neschopných a lenivých,
a jediné, čo si zaslúžia, je vyhodiť. 15:14 – Tvrdošín. Za kinom Javor je
štvrtok. Dážď, blšák, aj prekážky na ceste k veľkým víťazstvám...
Martin Koleják